Hon na padouchy II. – Patricia Baloure

Povídka

Balík beriem do mojej izby na vrchnom poschodí, v ktorej sa zamknem, aby ma nevidel nikto z rodiny. Snažím sa nevnímať nevkusné dekorácie, ktorými je izba preplnená. Opovrhujem pubertálnym vkusom tohto mladíka a istotne nie som jediná. V jeho podobe predsa žijem už niekoľko týždňov a nikomu sa nezdá nič podozrivé, dokonca nechýba ani priateľom. Ak vôbec nejakých mal. To najlepšie, čo sa mu kedy stalo, je, že ho zabila taká veľká osobnosť, akou som ja.
Dosť už o tej úbohosti, ktorú nazýval jeho životom! Mávnem rukou a plagáty na stenách sa vymenia za obrázky rôznych fáz mesiaca. Aspoň čiastočné zlepšenie pre miesto, kam doputovali vzácne magické predmety.

Posadím sa s balíkom na posteľ a prejdem nad ním rukou, aby som sa uistila, že nie je opatrený žiadnou mágiou. Nie je, takže ľahko roztrhám papier a otvorím škatuľku. Nájdem tam dve knihy a akýsi predmet schovaný vo vrecúšku.

Pozornosť venujem najprv knihe navrchu. Jej názov prezrádza, že ide o zbierku básní. Otvorím ju a prelistujem, čím si moju domnienku potvrdím. Verše v nej sú plné beznádeje a temnoty. Presne takej temnoty, akú potrebujem vsadiť do vedomia mojej Leny. Akokoľvek totiž milujem temnú mágiu, nemôžem ňou zariadiť, aby si ju Lena vybrala. Avšak, ak ju sama stretne prostredníctvom jej milovaných básní, neodolá jej.

Básnickú zbierku odložím na bok a prezriem si ďalšiu knihu. Je pokrytá magickými znakmi svetlej mágie. Rozzúrene pokrútim hlavou. Musím si nájsť nových poskokov a tých terajších zabiť. Ukradnú knihu z najväčšej a najstráženejšej knižnice zaklínačov, a oni ju pošlú poštou, ku všetkému bez maskovacej kliatby. Hlupáci! Temnou rukou, dokonca ani tak mocnou, akú mám ja, ju nemožno otvoriť. Skúšam ešte niekoľko kliatob, ale kniha sa neotvára. V duchu si vyberám, ktorého svetlého zaklínača využijem, a už mám niekoľko zlovestných nápadov.

Vyruší ma klopanie na dvere. Zase ma obťažuje tá mizerná rodina. Konkrétne Clayova matka, tá najhoršia z nich. Hlasom jej syna ju posielam preč a popritom premýšľam, akým spôsobom ju zanedlho zabijem. Mám rozvernú náladu, preto jej chcem vybrať niečo symbolické. Hmm, možno sa prepadne do pôdy. Musí ju predsa milovať, keď po nej pomenovala syna.

Konečne odchádza. Rozhodnem sa teda nechať knihu na neskôr a vysypem obsah vrecúška na posteľ. Vypadne z neho amulet na krk v tvare kosáka mesiaca a šesť drobných drahokamov, z ktorých tri sú žiarivo zelené a tri temno zlaté. Drahokamy dokonalo zapadajú do priehlbín v amulete. Magická aura, ktorá z nich sála, je nepopierateľná.

Beriem si svoj balík a vstanem. Dostala som, čo som chcela, a každá sekunda na viac strávená medzi týmito krysami je mrhanie časom. Konečne na seba vezmem svoju podobu a zídem schody. Clayova matka na mňa nechápavo hľadí, a tak k nej podídem bližšie.

„Tvoj syn zomrel v bolestiach a sám. Je mŕtvy už od marca a ty si si to ani nevšimla,“ poviem jej a vychutnávam si bolesť v jej pohľade, ako si uvedomuje, že hovorím pravdu.

Kráčam na záhradu a ona ma zúfalo nasleduje, odhodlaná mi ublížiť. Otočím sa, mávnem rukou a ženu zaživa zhltne zem. Ach, tí úbohí smrteľníci. Vyjdem na ulicu a lusknem prstami, na čo sa dom Jensenovcov ocitne v ničivých plameňoch. Malomešťania by mi mali ešte poďakovať, aspoň budú mať o čom chvíľu klebetiť. A potom celá rodinka zapadne do zabudnutia. Stanú sa ničím, presne tým, za čo ich sama považujem.

Odchádzam s cieľom získať moju Lenu naspäť. Na stranu temnoty.

Článek byl publikován 25.10.2016

Tento článek pro vás napsal(a) Anonymní uživatel, opravil(a) Martin Lerelin a vizuálně připravil(a) Anonymní uživatel.

Anonymní uživatelTento účet slouží k vydávání příspěvků uživatelů, kteří si nepřejí být jmenováni, nebo zde nejsou registrovaní.

Komentáře

Anonymní uživatel


Sdílet článek přes: Facebook Google+ Twitter
x

Přihlášení




Pokud ještě nejste zaregistrovaní, učiňte tak!

Přihlaš se a získej spousty výhod!